Svätá spoveď je sviatosťou zmierenia a nazýva sa tiež ako sviatosť pokánia, odpustenia alebo obrátenia. Krst nás síce oslobodzuje z moci hriechu a smrti a uvádza nás do nového života Božích detí, ale neoslobodzuje nás od ľudskej slabosti a od náklonnosti k hriechu. Preto sa potrebujeme znovu a znovu uzmierovať s Bohom. Túto možnosť nám poskytuje sviatosť zmierenia. Nikde nie je krajšie vysvetlená podstata sviatosti zmierenia ako v podobenstve o milosrdnom otcovi. Blúdime a strácame smer, sme v koncoch. Ale náš Otec na nás čaká s veľkou, ba nekonečnou túžbou. Odpúšťa nám, keď sa k nemu navraciame, zakaždým nás nanovo prijíma, zakaždým nám odpúšťa hriechy. Ježiš odpustil hriechy mnohým ľuďom, bolo to preňho dôležitejšie ako robiť zázraky. Moc Ducha Svätého, ktorou Ježiš odpúšťal hriechy, odovzdal svojim apoštolom. Keď prichádzame za kňazom a s ľútosťou vyznáme svoje hriechy, padneme do náručia priamo nášmu nebeskému Otcovi.

Kto môže odpúšťať hriechy

Hriechy môže odpúšťať jedine Boh. „Odpúšťajú sa ti hriechy.“ (Mk 2,5) mohol Ježiš povedať iba preto, že je Boží Syn. Túto službu zmierenia odovzdal svojim apoštolom, ich nástupcom - biskupom a ich spolupracovníkom - kňazom, ktorí v Ježišovom mene môžu odpúšťať hriechy.

Ako sa pripraviť na ľútosť

Je to predovšetkým Božia milosť, ktorá pohne srdcom človeka. Z pohľadu na osobný hriech potom vyrastá túžba polepšiť sa. Hovoríme tomu ľútosť. Dospejeme k nej tak, že si uvedomíme rozpor medzi Božou láskou a svojím hriechom. Vtedy nás naplní bolesť nad našimi hriechmi; dáme si predsavzatie, že zmeníme svoj život a všetku svoju nádej vložíme do Božej pomoci. Realita hriechu sa však často potláča. Mnohí sa dokonca domnievajú, že pocity hriechu by sa mali spracovávať čisto psychologicky. Avšak čím väčšmi sa približujeme k Bohu, ktorý je svetlo, tým jasnejšie vystupujú na povrch naše tienisté stránky. Boh však nie je svetlo, ktoré spaľuje, ale svetlo, ktoré uzdravuje. A preto nás ľútosť pobáda k tomu, aby sme vstúpili do svetla, v ktorom úplne vyzdravieme.